Mongolská krajina sa mení s každým ročným obdobím. Sú tu široké trávnaté pláne, kamenisté svahy aj suché stepi, nad ktorými sa vietor preháňa tak voľne, akoby mu patril celý obzor. Zimy bývajú dlhé a tuhé, leto krátke. Človek sa tu naučí sledovať počasie, čítať krajinu a vedieť, kedy je čas vydať sa ďalej.
Nomádske rodiny putujú so svojimi stádami medzi sezónnymi pastvinami. Ich domovom býva ger – kruhový stan, ktorý sa dá rozobrať, previezť a znova postaviť tam, kde majú zvieratá dostatok potravy. Každodenný život sa riadi potrebami stáda: ráno sa kozy vyháňajú na pastvu, cez deň sa strážia a večer sa vracajú k táboru. O počasí, pastvinách a starostlivosti o zvieratá sa rodiny učia po celé generácie.
Kašmír nie je celá kozia srsť. Je to jemná, mäkká podsada, ktorá koze pomáha prečkať chladné mesiace. Nad ňou rastie hrubšia krycia srsť, ktorá ju chráni pred vetrom a nepriazňou počasia. Na jar, keď sa oteplí a kozy začnú prirodzene pĺznuť, prichádza čas zberu. Skúsení pastieri poznajú, kedy je podsada dostatočne uvoľnená. Potom ju opatrne vyčesávajú ručne kovovým hrebeňom, aby oddelili jemnú podsadu a ponechali ochrannú kryciu srsť.
„Možno časť svetra,“ odpovie Saruul. „Jedna koza ho sama nevyrobí.“
V tom spočíva aj jedno z čarov kašmíru: na sveter nestačí vlna jedinej kozy. Zviera poskytne len malé množstvo jemnej podsady a za každým mäkkým vláknom stojí práca pastiera, starostlivosť o stádo a trpezlivé čakanie na správny okamih.
V lete sa niektoré rodiny vydávajú vyššie, do horských oblastí, kde sa po roztopení snehu otvárajú nové pastviny. Iné zostávajú v krajine, ktorú dobre poznajú. Keď sa dni skracujú, stádo sa presúva na jesenné pastviny. Mongolská zima môže byť mimoriadne tuhá a zvieratá sa držia v blízkosti zimoviska. Počas obzvlášť ťažkých zím (pohroma nazývaná dzud) môžu silný mráz a hlboký sneh sťažiť prístup na pastviny.